JARNÝ PRÍBEH

     Nastával koniec zimy, ale Morena nie a nie odísť preč. Cez deň, keď slniečko roztápalo sneh, ukrývala sa za komínom. No v noci behala od domu k domu a svojím mrazivým dychom skrývala všetko do ľadového papiera. Ľudí i zvieratiek sa zmocnil strach. Vtedy sa v krajine zjavila dievčina Vesna. Kam stúpila, mizol sneh, kam pozrela, strácal sa strach. „Odíď !“ vrieskala na ňu Morena, „tu je moje kráľovstvo !“ A vyrútila sa na Vesnu. Už-už na ňu dochmatla svojimi skrivenými pazúrmi, keď sa pri nich objavili chlapci a dievčatá. Schytili Morenu a poď ho s ňou do potoka. Len čo ju voda odniesla, Vesna začala chodiť od stromu k stromu, od kríka ku kríku. Čoho sa dotkla, čo pohladila, to ožilo „Je tu jar , je tu jar!“ zatrilkoval vysoko na oblohe škovránok. Natešené stromčeky od radosti vystrelovali puk za pukom. Zo zeme vystrčili hlavičky prvé snežienky a zo streľby nad sebou nemali strach, ale radosť.                

Michaela Terézia Poliaková z 2.C