13. 1.
2004, utorok. Konečne prišiel ten deň, keď ideme do divadla. Mali sme
krásne zasneženú prírodu a pod svitom mesiaca sneh jasne svietil.
18, 00-
nastúpili sme všetci do autobusu a spočítali nás. Našťastie nikto
nechýbal. Autobus naštartoval a nechával svoje stopy otlačené do
snehu. Bol plný nie iba ľudí, ale aj dobrej nálady. Vo Zvolene sme
vystúpili a kráčali do divadla po čerstvo napadnutom snehu.
Predstavenie
sa začalo. Vystupoval tam rozprávač v podaní vynikajúceho Dušana
Cinkotu, ktorý hovoril o sebe, o matke a o svojej
postihnutej sestre. Príbeh bol niekedy smutný, ale občas aj bláznivý,
humorný a romantický. Nakoniec zostal len smútok rodiny a hlavne
postihnutého dievčaťa, ktoré sa uzavrelo medzi svoje sklenené figúrky. Po divadelnej hre sme sa vracali s novými
zážitkami domov.
Sklenený zverinec
Katarína Nagyová, 2. C